Stal ses Atletem roku 2007 na Slovensku. Blahopřejeme, tím spíše, že v České republice je běh spíše popelkou mezi atletickými disciplínami a skvělé světové výkony Anny Pichrtové jí nevynesly ani do první pětky. Čím myslíš jsi hlasující letos nejvíce přesvědčil a jakých výsledků si ty osobně vážíš nejvíce?

V prvom rade musím upresnit, že atlétom roka 2007 som sa stal vo veteránskej kategórii (nad 35 r.) a to hlavne za výsledky na ME veteránov na ceste – v chôdzi na 10 km a 30 km, kde som získal dve strieborné medaily, a na MS veteránov v atletike v Riccione, kde som okrem titulu MS v chôdzi na 20 km získal druhé a tretie miesto na 10 km a 5000 m na dráhe.

O tom, že sa v rámci ankety atlét roka SR vyhlasuje aj najlepší veterán, som sa dozvedel pár dní pred samotným slávnostným vyhlásením. Pôvodne som dostal pozvánku na vyhlasovanie k príležitosti 15. výročia samostatného vystupovania slovenských atlétov na vrcholných svetových a európskych podujatiach.

Osobne si v roku 2007 cením osobný rekord v bežeckej hodinovke (18010 m), ktorý je zároveň (a to nie je moc potešujúce) najlepším výkonom v slovenských tabuľkách roku.

Potešilo ma konečne po štyroch druhých miestach aj víťazstvo na „domácom“ Kysuckom maratóne, ale aj výkon na tejto trati z TBC maratónu v Bratislave (2:30:37), ktorý som bežal len týždeň po chodeckej Dudinskej 50tke.

Pamatuješ doby federální atletiky, závodil jsi i s Robertem Změlíkem. Kam se po rozdělení Československa ubíral slovenský běh? Jsi stále v kontaktu s českými sportovci?

Po rozdelení republík som samozrejme v kontakte s českými športovcami ostal, veď na vrcholných atletických svetových podujatiach, ale aj na sústredeniach, hlavne v Tatrách sme sa naďalej stretávali. 

Samozrejme ako chodec som mal najbližšie práve k nim, ale pochopiteľne aj k bežcom.

S federálnych čias si ešte dobre spomínam napr. na Milana Pešavu, ktorí mi raz pred odchodom na Družbu do Havany (1987) hovoril o svojom mladšom bratovi, že je o mnoho väčší talent ako on. Vtedy bežal Jan ako žiak na Strahovskom štadióne 3000 m. Milan tuším vtedy na Družbe získal medailu na 5000 m. Spomienky mám napr. aj na Pavla Hujera (800 m), samozrejme Roba Změlíka, ale aj ďalších neskôr už len českých atlétov.

Rozdiel výkonnostnej úrovne behu na Slovensku a Čechách nebol až tak veľký, dlhé roky boli jasnými vytrvaleckými lídrami Robo Štefko a Miro Vanko. Za nimi väčšia výkonnostná medzera, potom širší stred.

Ani čeští ani slovenští vytrvalci v poslední době do světové špičky nepromlouvají, čím to je? 

Toto je otázka asi skôr pre nikoho iného, môj názor je taký, že jedným z dôvodov je aj samotný prístup k športu. Bežci sa skoro orientujú na cestné behy za vidinou zárobkov, skoro opúšťajú dráhu. Tým, že omnoho viac pretekajú, nemajú čas na systematický a kvalitný tréning.

Je to aj o motivácii a trpezlivosti. Za veľkou drinou a odriekaním nie je nikdy istota výsledného efektu. Nechcem rozoberať podmienky, lekársku starostlivosť, podporné prostriedky, to je na inú tému.

Raz mi môj tréner povedal: Najhoršie je, keď tréner chce viac, ako zverenec. Vidí v ňom perspektívu, ale nemôže s tým nič robiť… Vtedy som to možno nechápal, teraz už viem, o čom hovoril.

Kromě běhu dosahuješ špičkových výsledků i v chůzi. Cítíš se nyní více běžec nebo chodec?

No, o špičkových výkonoch v behu by som radšej pomlčal, tie som  donedávna dosahoval skôr v chôdzi. Tie bežecké sú už len zotrvačnosťou chodeckej výkonnosti, kde som 15 rokov naozaj drel. O tréningu pred vrcholnými svojimi výkonmi mám toho dosť aj u seba na webe. 

Momentálne sa začínam cítiť už čím ďalej viac bežcom, tam ešte rezervy, a teda aj motiváciu, vidím – hlavne v maratóne. Kapitolu chôdze už pomaly uzatváram. Hoci s chutí si občas ešte zachodiť určite pôjdem.

Jak „starý“ či „mladý“ se na začátku letošního roku cítíš? Přibliž nám své cíle a sny pro letošní rok.

No, teraz som v takom (ak sa máme baviť o výkonoch) – ako som kdesi počul „najhoršom bežeckom“ veku. Mám rok pred 40tkou, a teda ešte sa musím naháňať s mladíkmi, ale už mám blízko k veteránom.

Neberiem to však tak, cítim sa tak, ako počasie, niekedy 20ročný mladík v pohode, plný energie – hlavne na dobrom plese… , niekedy ako „spráskaný pes“, ktorého aj vlasy bolia. 

Momentálne si už veľké výkonnostné ciele nedávam, hlavne si želám byť zdravý, pohodu v rodine, radosť s detí, a aby mi ostala chuť k pohybu. Ak si udržím ešte aj slušnú bežeckú úroveň, budem len rád. Maratón okolo 2:30 hod ma celkom uspokojí.

Objevíš se letos na některém ze závodů v České republice?

Nevylučujem, je možné že budem hosťovať za jeden klub v niektorej nižšej lige, kde je záujem o moje chodecké, ale aj bežecké výkony. Možno absolvujem nejaké bežecké preteky na Ostravsku, teda niekde blízko hraníc, kde to mám z Kysúc pár km.

Jsi jeden z mála špičkových sportovců, kteří si sami spravují vlastní stránky. Je to těžké pracovat sám na vlastní propagaci? Přivítal bys zastoupení mediální agenturou, jak je to běžné v jiných sportech?

Pôvodne mala byť moja web stránka len jednoduchou vizitkou, vytvoril som ju na podnet jedného z mojich sponzorov, keď som uvažoval o príprave na OH v Pekingu. Začiatok bol pre mňa náročný, lebo som nemal žiadnu skúsenosť s vytváraním web stránok.

Postupne som sa s tým oboznámil, začal som sa s tým hrať, a čoraz viac pridávať aj materiálu. O aktualitách som pôvodne ani neuvažoval, nie to ešte o knihe návštev, či tréningoch… Aj vďaka behej.com a vašou konštruktívnou kritikou či návrhmi som dostal stránku do podoby, aká je dnes. Tie začiatky boli ozaj zaujímavé. 

Čo sa týka zastupovania nejakou mediáľnou agentúrou, myslím, že to už mám za sebou, možno pred pár rokmi, keď som športu dával naozaj všetko, a šlo mi o presadenie sa vo svetovej konkurencii, považoval by som to za veľmi prospešné. 

Robiť na vlastnej propagácii nie je naozaj jednoduché, lebo netýka sa to len vlastnej web stránky, ale aj rôznych iných aktivít. Ja svoju web stránku beriem čoraz viac skôr ako moje hobby, kde je však v kocke prakticky celá moja športová kariéra.

Víme o tobě, že pravidelně navštěvuješ stránky behej.com a nově i behy.cz, kde si pečlivě zapisuješ své naběhané kilometry (a suveréně vedeš :). Jak by sis představoval kvalitní běžecké stránky na konci letošního roku? 

Myslím, že behej.com poskytuje naozaj široký záber informácií, kde si môže každý nájsť, čo potrebuje. Trošku mi síce trvalo, kým som si zvykol na nový dizajn a orientáciu, ale to nieje problém.

Nakoniec, ja som už taký lenivý, že tréningovým denníkom v súčasnosti mi je už len hitparáda na behej.com. Zakaždým, keď si sadnem za comp, dopíšem si tam, čo som odbehal a „mám klid“. Takže verím, že web behej.com má pred sebou budúcnosť, určite dlhšiu, ako ja budem ešte behať…

A to sa chystám ešte dosť dlho :). Momentálne ma nenapadá, čo by som na ňom menil, avšak každý dobrý nápad privítam.

Poslední otázka zůstává otevřená – na co jsem se nezeptal a co by mělo být zodpovězeno?

Ak máme ostať pri behaní, tak asi to, že si vážim každého, kto je ochotný nenariekať na prírodu, gény a proporcie, ale vedieť si nájsť cestu k zdravému spôsobu života, bez ohľadu na to, akú má výkonnosť, pre nás bežcov tú bežeckú.

Děkuji za rozhovor a nechť ještě dlouho ukazuješ záda mladším závodníkům!

OSOBNÍ STRÁNKY PETERA TICHÉHO

PETER TICHÝ

Narozen 12. března 1969 v Žiline, žije v Kysuckém Novém Mestě. Ženatý, dvě děti. Sportovní krédo: prehráva ten, kto sa vzdáva. Více z jeho stránek:

„Ľahkej atletike sa venujem od 10tich rokov, od r.1983 športovej chôdzi. Štartoval jsom na dvoch OH – v r. 1996 v Atlante a 2000 v Sydney. Najväčší úspech sa mi podarilo dosiahnuť v roku 2002 na SP v Turíne, keď 8.miesto v chôdzi na 50km je doteraz najlepším umiestnením slovenského chodca v histórii SP. V tom istom roku  som vytvoril aktuálny slovenský rekord v chôdzi na 100 km – 9:02:00 hod. Od r. 2003 sa venujem aj maratónskemu behu, v ktorom som sa stal v r. 2004 majstrom SR v os. rekorde 2:27:53 hod.“