Spomienka na Pavlínku

Ako väčšina som i ja začala behať, aby som zhodila pár nadbytočných kíl. Ale beh ma očaril natoľko, že sa mu stále venujem. Prvých päť rokov som behávala sama, napokon sme sa presťahovali a dostala som sa do fáze, kedy som túžila nájsť si spriaznenú dušu, s ktorou by som si ten beh začala znova patrične užívať. Podarilo sa.
Na môj inzerát zareagovalo mladé dievča, ktoré zdieľalo tú samú, ak nie väčšiu radosť z behu, ako ja. Začali sme spolu pravidelne behávať. Beh, hlavne vďaka mojej priateľke Pavlínke, dostal inú príchuť. Okrem krásnych pocitov sme toho hodne rozoberali. Prebrali sme snáď všetko možné i nemožné od zeme až po nebo.
Pri týchto rozhovoroch som sa postupne dozvedala, ako na tom Pavlínka zdravotne je. Prekonala totálny kolaps organizmu, kde vyhliadky na jej ďalšie normálne fungovanie boli mizivé, takmer žiadne. I napriek tomu našla v sebe tú silu, verila, že to zvládne a začala sa postupne uzdravovať. Začala chodiť, znova vidieť a dokonca začala behať. A práve v tejto chvíli sme sa stretli a začali spolu trénovať.
Náš bežecký čas rýchlo utekal a my obe sme sa znova a znova tešili na naše spoločné výbehy. Vzhľadom k tomu, že sme obe nikdy nestáli na žiadnom štarte, pohrávali sme sa i s touto myšlienkou. Mali sme v sebe toľko odvahy, že sme sa v apríli 2010 prihlásili na Plzeňský polmaratón. I napriek tomu, že sme mali nabehaných len 15 km, do cieľa sme radostne dobehli a užívali si naše obrovské víťazstvo. Dokázali sme to a boli sme na seba právom hrdé.
Tú krásnu atmosféru sme si ešte raz užili na polmaratóne – Plasy pri Plzni. Beh bol náročný, vzhľadom k tomu, že sme nikdy netrénovali kopce. Zvládli sme i túto výzvu a dobehli do cieľa. Ešte pár týždňov sme si užívali naše pocity víťazstva a radosti a plánovali v roku 2011 nové závody. Obidve sme sa tešili, ako začneme sezónu a dáme znova nejaký polmaratón. Často krát som obdivovala, ako dievča po tak ťažkej nemoci zvláda život s úsmevom na tvári, beháva a raduje sa z každého dňa. Jej sila zdolať akúkoľvek prekážku motivovala i mňa.
Pavlínka v decembri zomrela na trvajúce následky jej ťažkej choroby.
Týmto príbehom som chcela ukázať, akého krásneho silného ducha malo v sebe to mladé dievča. Ako i napriek všetkým problémom a bolestiam, ktoré ju stále sprevádzali,dokázala behať, dokonca sa postaviť na štart polmaratónu a ubehnúť ho s úsmevom na tvári. Jej láska k behu bola silnejšia ako bolesť, ktorú prežívala vďaka nemoci.
Pavlínka, moja bežecká priateľka, tu síce už nie je, ale jej posolstvo tešiť sa z každého dňa a behať s radosťou v srdci vo mne zostalo. Nech už sa venujete akejkoľvek činnosti a akémukoľvek športu, majte stále úsmev na tvári a radosť v srdci.
Komentáře (Celkem 1)
Lucy
23.01.2011 00:02:25
Ako väčšina som i ja začala behať, aby som zhodila pár nadbytočných
kíl. Ale beh ma očaril natoľko, že sa mu stále venujem. Prvých päť rokov
som behávala sama, napokon sme sa presťahovali a dostala som sa do fáze, kedy
som túžila nájsť si spriaznenú dušu, s ktorou by som si ten beh začala
znova patrične užívať. Podarilo sa.
Odkaz na článek
Sedlčany, Praha 3 - Vinohrady
Oslík
23.01.2011 10:28:10
To je mi líto, Pavli jsem osobně znal, často jsme si psali (a to nejen
o běhu, ale v podstatě o všem – studovala na ČZU a v roce
2010 získala i přes své zdravotní problémy bakalářský titul) a dosud
mám doma její Nike Sportband, který nějak nechtěl fungovat… Zrovna
nedávno jsem si říkal, že jsme si dlouho nepsali a doufal, že se s ní nic
nestalo. Radost, kterou měla Pavli z běhání, byla opravdu výjimečná.
Když nemohla během dne, vstávala brzy ráno a chodila běhat. Je mi moc
líto, že už mi nikdy nenapíše, kde byla běhat, jak se jí běželo a
nezeptá se, jak se běhá mně…
Hodnocení příspěvků
Pro hodnocení příspěvků se nejprve musíte přihlásit.
Pokud ještě registraci nemáte, můžete se zaregistrovat zde.
Pro přidání komentáře se musíte přihlásit nebo registrovat, pokud ještě registraci nemáte.