Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookies. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Zavřít

Bratislava alebo Aprílové žartíky organizátorov

behej.com | 04.04.2006 | přečteno: 6410×

V Bratislave sa podarilo zorganizovať najmenší mestský maratón bežiaci sa v hlavnom meste daného štátu. Celkovo štartovalo 650 bežcov vraj z 19 krajín. Organizátori na web stránke sľubovali „každému účastníkovi podujatia profesionálny servis s množstvom doplnkových služieb“. Naozaj?

Domnievam sa, že samotná organizácia a priebeh pretekov je veľmi dôležitý bod, ktorý sa nemalou mierou podpíše či už na výkone bežca, jeho komforte pred a po behu, i na tom, či sa daného podujatia zúčastní na budúci rok a či ho bude svojim bežeckým známym odporúčať. Preto hlavné ťažisko môjho dojmu z TBC maratónu dávam opisu organizácie pasta párty, šatní, občerstovačkách na trati a v cieli.

O existencii TBC maratónu som sa dozvedela niekedy v decembri 2005 a asi tak od januára 2006 začala fungovať webstránka www.bratislava-marathon.com.

Už pri prvom čítaní propozícii ma zarazilo, ako málo pre bežca potrebným a nevyhnutných informácii tam bolo uvedené. Samozrejme chýbal maximálny časový limit na maratón, stále sa menila výška štartovného poplatku, doby, do kedy je štartovné lacnejšie, informácie o občerstvovacích staniciach a pod. Prvotná záloha za požičanie čípu bola 1000 Sk a vrátiť mali 900 Sk, po protestoch zálohu za číp znížili na 200 Sk a niektoré informácie, ako časový limit, dodatočne poplnili. Ja som sa prihlasovala poštou, lebo v tom čase akosi správne nefungovalo prihlásenie sa cez net a po piatom pokuse som to vzdala.

Ilegálne občerstvenie
Šla som sa registovať v prvý deň registrácie, čiže v piatok popoludní. V malej miestnosti za školskou lavicou sedelo jedno mladé dievča na každú  disciplínu (maratón, polmaratón, štvrťmaratón, firemný beh, in-line). Predo mnou sa registroval len jeden bežec, ale aj tak som musela čakať aspoň 10 minut, dokým ho vybavia. Pri registrácii som obdržala papier s inštrukciami, kde boli úplne inak upravené časové limity na behy ako na nete. Našťastie pät hodin na maratón sa nezmenilo, ale pribudol časový limit pre maratóncov na 20.9 km a to 2:20.

Zarážajúca bola aj inštrukcia, že NEPRIJÍMAŤ OBČERSTVENIE MIMO OBČERSTVOVACEJ STANICE. Z článkov od bežcov bežiacich iné i zahraničné maratóny však viem, že nikde nezakazujú, aby som si ja niekoho zo známych postavila pozdĺž trate s vlastným občerstvením. Nevedela som si vcelku predstaviť, ako chcú kontrolovať po celej trati a diskvalifikovať tých nešťastníkov, ktorým manželka podá iontový nápoj, tyčinku alebo gél.

Bez smiechu a čudovania sa nezaobišiel môj dotaz, kde pri štarte a na samotnej trati budú prenosné záchody. Môj argument bol, že v Košiciach, Viedni aj v Prahe, a to nehovorím o takom New Yorku, sú prenosné záchody na štarte a trati samozrejmosťou. Vraj si mam odskočiť do MacDonaldu alebo nejakej reštaurácie, okolo ktorej pobežím, keď mi bude treba.

Pasta party konajúca sa v sobotu o 15 hod na Hviezdoslavovom námestí pod provizórne postavenými šiatrami priviedla do pomykova miestnych bezdomovcom, pretože vzhľadom na brutálnu a do podvedomia sa predierajúcu reklamu a informovanosť verejnosti o konaní sa 1. bratislavského maratónu si ju pomýlili s charitatívnym rozdávaním jedla. Náhodní okoloidúci zasa boli v domnení, že sa jedná o nejakú ochutnávku jedla. No my behuchtiví jedinci s kartičkami sme neboli odbití a do plastikovej misky nám naložili miniporciu (vahu cestovín odhadujem hlboko pod 100 g) cestovín veľmi zľahka pokropených syrovou pastou.

Woman rúm
V nedeľu pre mňa začal deň D. Z letáčku som sa dozvedela, že šatne v ZŠ tak 200 m od štartu a 100 m od cieľa budú otvorené už od 7 hod (štart maratónu bol 10.00). Moje neblahé tušenie, že 650 účastníkov sa bude prezliekať v jednej, maximálne dvoch šatniach určeným tak maximálne 15 detičkám, sa vyplnila. Priestor telocvične bol rezervovaný na odkladanie vo vlastných taškách alebo igelitoch odložených vecí na prezlečenie. Pre malý počet bežkýň samozrejme šatne boli unisex. Zarážajúci bol aj počet nezamknutých a prístupných WC a spŕch – oboje o počte 1 kus.

Táto skutočnosť ma značne nahnevala, začala som pátrať po organizátoroch a pýtať sa ich, či pokladajú za normálne, aby 650 ľudí malo 1 záchod a 1 sprchu. Odpoveď bola: oni sú tiež v tejto škole prvýkrát a to, že je len 1 WC, sa dozvedeli až odo mňa a vraj to nestačí? A aj dobiehať bežci predsa budú postupne, tak prečo sa rozčuľujem, že je len 1 sprcha?

Našu konverzáciu (či presnejšie môj krik) si vypočul školník, ktorý pochopil trápnosť vzniknutej situácie a navrhol, že by bolo lepšie, kebyže sa pre ženy otvorí jedna trieda na poschodí, kde sú samozrejme aj ďalšie 3 WC. Víťazoslávne som tam kráčala v školníkových pätách. Organizátori duchaplne označili dvere triedy WOMAN RÚM (takto presne to tam napísali) a školníka postavili ku schodisku, aby bežkyne a in-linistky posielal hore a zabránil vstupu mužov na poschodie…

Už si nepamätám, či štart odštartoval výstrel alebo čo, ale dav sa rozbehol zo Starého mesta po úplne uzavretej ceste smerom do mestskej časti Ružinov. Policajtov usmerňujúcich dopravu bolo požehnane, začala som mať aj dojem, že je ich viacej ako samotných bežcov. Po dvojprúdovej širokej ceste nebolo problém obiehať pomalšie bežiacich súperov a každý sa behom chvíľky dostal do svojho požadovaného optimálneho tempa. Divákov bolo po trati v meste veľmi biedne a niektorý tam stáli len preto, že im organizátori a policajti zakázali pokračovať v ceste skrz trať maratóncov. Z toho dôvodu sme si viac vypočuli nadávky ako povzbudivé slová.

Voda nebola načapovaná
Na značenie odbehnutých kilometrov na trati organizátori, asi zarytí antibežci, vôbec nemysleli, takže správnosť bežeckého tempa sa dalo kontrolovať len vlastným pocitom alebo vierou, že občerstvovacia stanica je na každom 5 km. Pred prvou otočkou v Ružinove som prvý krát zbadala vedúce čelo bežcov bežiacich po druhej ceste smerom spať do centra. A dobehlo sa k prvej občerstvovačke, kde sedeli pod záhradným umelohmotným šiatrom mladé usmievavé devy, čo pochopili, že ich náplňou práce je mračiť sa na bežcov a nie podávať im nápoje.

Po dobehu tesne k občerstvovačke som pochopila, prečo vodu nepodávajú. Ono totiž nebolo čo podávať. Voda nebola načapovaná do plastikových pohárov a uložená do radov na stoly, ale bol zavedený inovátorský systém: bežec zastav, zober si zo stola prázdny plastikový pohár, postav sa pekne do radu iných smädných bežcov a keď na teba po 10 minútach príde rad, sám si z jednej bandasky načapuj pomalým malilinkatým prúdom tečúcu bodu, napi sa a môžeš bežať dalej…

Vraciam sa na Vajanského nábrežie a začína ďalší chaos, pretože tu sa odpájajú štrvťmaratónci a bežia do cieľa na Hviezdoslavovom námestí, polmaratónci sa otáčajú skôr a bežia na Starý most, maratónci majú obrátku o 0.5 km ďalej ako polmaratónci a tiež pokračujú Starým mostom do Petržálky. Pre organizátorov neriešiteľná situácia. Chaos – bordel – panika. A to ja som do toho miesta dobiehala medzi poslednými. Až od povzbudzujúcich známych som sa spätne dozvedela, že to, čo som tam zažila ja, je len slabý odvar proti tomu, čo tam bolo na začiatku…

V cieli sa napokon zvítam zo známymi, útržkovito im rozprávam story môjho trápenia sa, a kútikom oka hľadám, kde sa dostanem k vode a kde akože si vyzdvihnem medailu, ktorú dávajú iba maratóncom, ktorí dobehnú. Veď si ju za to prekonanie samej seba zaslúžim. Voda nikde, medaila tak isto (v Košiciach mi po dobehu hostesky hneď zavesili ozrutne veľkú medailu, ktorá ma temer zatiahla k zemi, a tu nič). No nič, asi nám ju dajú v šatni.

O rok bude lepšie?
Presúvam sa teda tam, ak keď viem, že sprchy sa pri jej obmedzenom počte nedočkám. V triede, kde ráno ešte prebiehala posledná registrácia bežcov, je bufetový stôl: pivo, minerálky, sprite a iné sladké brečky, škatuľa s čokoládovými tyčinkami. Nemám chuť nič jesť, dožadujem sa u organizátoriek medaile. Veď to mali napísané na nete, tak by to mala byť pravda. A ešte, že si môžeme stiahnuť cieľovú fotku. Nepostrehla som nijakého fotografa, ale verme im. Snažia sa oklamať ma podaním nealkopiva a tyčinku. Trvám neoblomne na svojom. Konečne dostávam fundovanú odpoveď, že medaily sa im nepodarilo vybaviť a ak tak veľmi chcem, na Hodžovom námestí vo VIP stane mi dajú diplom.

O diplom nemám záujem. Idem sa protestne prezliecť na poschodie do WOMEN RÚM a na schodoch stretávam školníka. Zákerne mi bonzuje, že to občerstvenie na prízemí vzniklo až po veľkom kriku bežcov, že im nič po dobehu nedávajú. A ja žila v domnení, že začali organizátori aj niečo organizovať dobrovoľne. Len im mali prízvukovať založenie toho bufetu už v cieli a nie až v šatni.

Každý sa učí na vlastných chybách, len pri mojich vlastných chybách bežeckých nikto netrpel, čo sa o hrubých organizačných chybách usporiadateľov povedať nedá. Opakovane mi sľubovali, že o rok už bude prebiehať maratón lepšie. Veriť im či nie?

Svatava Cintulová

Podívejte se na fotky z Bratislavského maratonu!