Horský beh na Lysou horu

Od februárovej záverečnej etapy zimného preteku Lysacup 2008 s veľavravným a výstižným podtitulom „Poznej svůj limit“ som sa na Lysú nedostala. Je to na ňu z matičky Prahy trochu z ruky. Štvrtý ročník jarného horského behu je príjemná zámienka opäť zavítať do Beskyd. Množstvo informácii o samotnom preteku, v rámci ktorého sa tento rok beží i MČR behu do vrchu, mapka trate, prevýšenie i slovný popis trasy je možné získať z webovej stránky www.behnalysou.cz. 

Dlho váham, či sa postaviť na štart závodu, alebo si na Lysú horu vyšliapnuť a len povzbudzovať známych. Moje telo už niekoľko týždňov bojuje s vleklým vírovým ochorením, na ktoré, podľa slov lekárky, neexistuje účinná liečba. Posledné zjavné záchvevy virózy sa na mne vybúrili vo štvrtok, tak sa predsa len rozhodnem v sobotu 24.5. „bežať“.

Do Ostravice na futbalové ihrisko prikvitnem s manželom a svokrom krátko pred desiatou. Bežcami sa tu tou len hýri. Pendlujú medzi autami a bránou ihriska, kde prebieha prezentácia. K stolčekom sa vinie dlhokánska rada. Posledného sa spýtam, či je to pre neregistrovaných, odpovedá mi, že pre všetkých. Rada však postupuje svižne. Stretávam známych a súperov zo zimného Lysacupu, nevidela som sa s nimi tri mesiace, nuž si máme čo povedať. Čas ubieha rýchlo. Manžel si skúša novú bežeckú obuv v stánku, testuje ju pobehovaním po asfaltke a ja z neho márne dolujem, či ho mám prihlásiť alebo nie. Navelko z neho vypadne verdikt, že nepobeží. Má týždeň po maratóne a hlavne viac rozumu ako ja. Zaplatím štartovací poplatok 100 ,– Kč, vyfasujem číslo s čipom, cyklistickú fľašku z logom preteku a igelitku s reklamnými materiálmi.

Poklusom sa presúvam k autu a chvatne vymieňam zvršky odevu. Teraz o pol jedenástej je zhruba 15 C a dusno. Ideálne bežecké počasie na krátky rukáv a šortky. Teplejšie zvršky sa hore nakoniec podujme vyniesť manžel. Dávam mu pusu na rozlúčku a rozklusávam sa po lesnej cestičke popri riečke Ostavice. Ako obyčajne niekoľkokrát navštívim toaletu na ihrisku a už sa zdržiavam neďaleko štartu. Rozhodca nás 5 minút pred výstrelom vyzve na presunutie sa k nafukovacej bráne a vytvorenie priestoru pre pretekárov štartujúcich v rámci majstrovstiev. Plánujem začať veľmi opatrne a brať ohľad na únavu môjho tela po chorobe. 

Výstrel a štartuje sa. Bežíme po širokej asfaltke na štadióne k bráne, tam sa prudko zatáča doľava na hlinenú cestu, ktorá sa zužuje a smeruje do lesa popri potoku Ostravice. Preskakujem kaluže, nastáva trochu tlačenica, ale po tom, čo ma temer všetci predbehnú sa už nemám s kým tískať. Bežím veľmi volne. Dobre viem, aká náročná štreka ma dnes čaká. Po rovinke si odkrútime úvodné 2 km, až potom začne trasa stúpať. Divákov tu veľa nie je. Len zopár ľudí sprevádzajúcich bežcov a dajakí domáci nakukujúci spoza brány domov a záhradiek. Už pri prvom zdvihnutí sa terénu značný počet pretekárov na chvoste závodu prechádza do chôdze. Ja machrujem a zatiaľ bežím. Dych sa mi úmerne tomu zrýchlil.

Nasleduje skratka v terénu. Tu prechádzam do chôdze. Hore sa opäť napojujeme na asfaltku. Rozbieham sa. Chodecké vložky si nechám do terénu. V serpentínach naberám výškové metre. Predbieham turistov, uhýbajú z trate, tlieskajú a povzbudzujú. Asfaltka vedie okolo chát k vleku na zjazdovke. Chôdzou sa po nej štverám úzkym vyšliapaným chodníkom (4. km). Na to, že kráčam, funím rovnako intenzívne, akoby som bežala. Cítim únavu, zjazdovka nemá konca. Obkráčava ma niekoľko bežcov. Jeden prihodí i povzbudivé slovo. Mne to hore rýchlejšie nejde. Výpadok tréningu a pokles kondičky sa nedá oklamať. V 2/3 zjazdovky je na tenkých nôžkach postavená kamera. Sníma naše nadšené tváre. Už aby som bola hore a mala za sebou tento bolestivý husací pochod. Strmý úsek je dlhý len 400 m ale dáva mi poriadne zabrať. Nad zjazdovkou odbočujem doprava na terénnu širokú cestu. Rozbieham sa. Za zákrutou trasa dokonca klesá. Na slovo prišlo bahno a obrovitánske mláky. Skackám z jednej strany na druhú, spod nôh mi špliecha mazľavá hmota. Lepí sa na holé nohy a na obuvi vytvára závažie. Našťastie ďalej nasleduje šotolinová cesta a mokraď mizne a s ňou i dočasná rovina a klesanie. Opäť je nutné naberať výškové metre.

Stúpame k chate u Zbuja. Pred ňou je na 5. km občerstvovačka. Povzbudzuje tu Ivo Domanský. Vodu ponúka kamarátka z Lysacupu Markéta z oddielu X – air Ostrava. Jej členovia sa podieľajú na organizácii dnešného preteku. Chňapnem po vode a vybafnem na ňu krátke Ahoj. Veľmi sa potím. Je pomerne dusno. Už som nabrala 300 výškových metrov, na teréne to poznať.  Častejšie zaraďujem chôdzu. Ale už i pri nej ma bolia nohy. Ani turistický výstup na Lysú horu nie je zadarmo. Veď prevýšenie 927 m, ktoré máme prekonať, je rovnaké ako horská túra vo Vysokých Tatrách.

Kráčam až po rovinatú úzku cestičku v lese. Nohy sa mi veru ťažko rozbiehajú. Nechce sa im, ale už nebude veľa úsekov, kde by som bola schopná bežať, tak treba využiť prívetivý terén. Turisti postávajú na kraji trasy. Dokým sa cez ne preženie 230 roztrúsených pretekárov uplynie dlhá doba. Niektorí sú z toho právom znechutení. Neustále niekomu uhýbať z cesty. Pod Lukšincem ( 6. km) prechádzam do chôdze. Definitívne sa mením z bežca na rýchloturistu. Nesmierne obdivujem všetkých pretekárov, ktorí dokážu na Lysú horu súvislo vybehnúť.  Snažím sa aspoň kráčať svižnejšie ako turisti vôkol. Musí to byť zábavný pohľad na poľahky oblečených chodcov s číslami na hrudi. Jedna pani to i okomentuje slovami, že tým sa dobre ide hore, keď nemajú batôžky.

V zime, keď bola kráľovná Beskyd zahalená do snehovej prikrývky, som tieto úseky i vybehla. Kamene, skalky a konáre stromov boli schované pod udupaným snehom. Terén bol rovný, biela farba skresľovala stúpanie. Nejavilo sa také strmé. Čím častejšie človek beží hore, tým to ide ľahšie. Telo si privyká na záťaž, morálka je odolnejšia. Dnes to bude však pre mňa skôr iba taký výšlap na Lysú. Kúsok pred besiedkou na Lukšinci (7. km) sa na krátko rozbieham, stúpanie trochu povolí. Tuná to už dôverne poznám. Ani počas najlepšej formy nazbieranej počas Lysacupu som nedokázala bežať dlhšie, ako po toto začarované miesto. Odtiaľto bude trasa prudko naberať na grádoch. Aby som si zachovala ako takú rýchlosť pri kráčaní zaraďujem chodecký štýl zvaný Šumavák – hlboký predklon, majestát Lysej hory si to zaslúži, ruky na kolená, aby som sa neprekotila na nos posunutím ťažiska, zanietený výraz na tvári, kapky potu na čele a hajde hore dlhým krokom.

Cítim únavu. Spomaľujem. Už sa len tak šmatlám hore. Chápem, prečo básnik Peter Bezruč svoje túry nazýval výplaz. Závidím všetkým hadom, že nemajú nohy a tým pádom ich nemôžu bolieť. Prepletám sa pomedzi turistov. Na niektorých miestach sú zapichnuté ceduľky od organizátorov s výzvou, aby chodci uvolnili trasu pretekárom. Ja už ani nepretekám, nuž mi netreba z cesty uskakovať. Zrejme nebol najrozumnejší nápad prihlásiť sa na tento náročný pretek krátko po chorobe. Ale niekto musí byť dnes i posledný. Serpentína streda serpentínu. Naberať výškové metre je poriadna fuška. Zakopávam o kamene, zabúdam dostatočne zdvíhať nohy. Vynáram sa z lesa na peknej vyhliadke. Predo mnou sa rozprestierajú hlboké údolia a bočné hrebene i hrebienky Moravskoslezských Beskýd. Chvíľku sa pokochám a zdolávam ďalšie esíčka.

Strmý výstup na Planinku mi dáva zabrať. Pred sebou vidím niekoľko postavičiek pohybujúcich sa rýchlejšie ako turisti. To by mohli byť moji súperi, sú však neskutočne ďaleko a ja nemám síl dakoho stíhať. Prudké odbočenie doprava a mal by sa naskytnúť neopakovateľný pohľad na Gigulu s bieločerveným vysielačom. Dnes sa však schováva cudne do hmly ako je u nej obyčaj. Skúšam popobehnúť. Veľmi mi to nejde. Opäť zaraďujem indiánsku chôdzu, či skôr len jeho druhú časť – chôdzu. Za dreveným plotom terén znovu prudko stúpa. Objavujú sa ceduľky, koľko metrov chýba do cieľa. 500 metrov, keby to bolo na rovinke, je to bagateľ ale do takého kopčiska? Rýchlejší šťastlivci už zbiehajú dole. Niektorí povzbudzujú, iní sú zabratí do rozhovoru. Jeden pretekár poznamená ku svojej kamarátke: „Vidíš, ešte koľko ženských je za tebou!“ Za mnou už asi žiadna.

Pri drevenom kríži ma vyzerá manžel Vlasťo. Fotí môj elegantný štýl Šumaváka. Než som sa dopracovala až sem, vypilovala som túto techniku do dokonalosti. Vlasťo na mňa kričí, nech bežím, že hore je to už len 300 m. Naveľko sa kúsok rozbehnem, ale pálivá bolesť nôh a kameň v žalúdku ma rýchlo pošle do reality. Šúpem nohu za nohou. Vlasťo to na rozdiel odo mňa nevzdáva a znovu pokrikuje: „Bež, bež, bež!“ Rozbieham sa až na ceste smerujúcej k chate. Posledná zákruta vľavo a už vidím cieľovú bránu. Hlásateľ okolostojacim divákom zvestuje, ktože sa to konečne vyštveral hore. Len tak proforma stláčam stopky – 1:23:30 hod. O minútu horší čas ako minulého roku. Nie každý deň je sviatok.

Čip v čísle mi deaktivuje človek so smiešnou plácačkou. Poberám sa k stanu s občerstvením. Na môj údiv, ešte zopár ľudí dobieha i po mne. Dajako sa mi točí hlava, necítim sa úplne vo svojej koži. Dostať sa sem hore bola riadna makačka. Prichádzajú ku mne moji súperi zo zimného Lysacupu Dědek Beskydský a Matalová Jana. Čudujú sa, že som dobehla ďaleko za nimi.

Obliekam si suché veci a poberám sa po vlastných dole s manželom a svokrom. Rozhodneme sa zísť dole po červenej turistickej značke do Ostravice a nie po trati závodu. Na asfaltke sa rozbiehame a vyklušeme až na ihrisko. V stánku rozdávajú pečené kura, chlieb a džús. Rozoberám so známymi zážitky z behu a čakám na vyhodnotenie. Treba zatlieskať tým, čo sa s Lysou popasovali najlepšie.