OČIMA REKORDMANKY: Beh a starnutie

Hned po odeslání prosby o premiérový článek paní Seidlové mne ale polilo horko, jakým tématem to chci začít. Budiž ale řečeno, že výsledek svědčí o tom, že stáří není mezi běžci tabu. On totiž není důvod, aby tomu tak bylo.

Ako tak čitateľsky prechádzam rôzne webové športové stránky, každý mal nejaký zaujímavý dôvod, pohnútku, prečo začal behať. Určite aj mňa niečo k tomu behaniu „postrčilo“, keďže som sa k nemu akosi dlhé roky nemala. Že by osud?

Bolo to v krátkosti tak: Oslavovala som svoje 35.narodeniny (jasne, že v práci, za socializmu to bolo normálne, ba žiaduce). Jedna z gratulantiek si odmietla vypiť „na zdravie“ s odôvodnením, že popoludní je istý Beh Oslobodenia (cca 3 km) a tak že si to nemôže dovoliť. Ja som veľkohubo odpovedala, že ja si ešte jeden dám, pôjdem na tie preteky s ňou a určite ju predbehnem. Aj sa tak stalo, nielen že som ju predbehla, ale vyhrala som vôbec celé preteky.

Ja viem, veľmi sa to sem nehodí, ale ak mám byť úprimná, musela som sa o tom zmieniť. Lebo tak to bolo, vtedy som si povedala, že túto trasu si pôjdem od teraz prebehnúť každý deň.

Nech už bol začiatok akýkoľvek, je to jedno. Dôležité je to, čo všetko mi behanie prinieslo, čo pre mňa znamenalo a stále znamená. Beh sa pre mňa stal akousi „bútľavou vŕbou“. Bola som nešťastná? Neraz som sa pri behaní vyplakala. Bola som šťastná? Išla som si to šťastie užiť pri behaní. Mala som problémy, nevedela nájsť riešenie? Išla som sa prebehnúť, hlava sa prečistila a našlo sa aj východisko. Keď nikto iný, tak behanie ma určite zachránilo. A stalo sa mojou životnou filozofiou.

Aby som to skrátila: O iných bežeckých podujatiach som v tom čase ani netušila, až raz ma po roku takého pobehávania oslovili a vzali so sebou aktívni bežci. Bolo to hneď 20 km. Večer pred pretekmi som si na školskom ihrisku odbehla tých 20 km, aby som sa uistila, že „zajtra“ to zvládnem. Dnes sú to veci na smiech, ale je to tak.

V tom roku som zabehla ešte niekoľko 20 km behov, na ďalší rok to už bol prvý maratón. Za 22 rokov behania sa mi ich nazbieralo 132 (plus 13 ultramaratonů, pozn.red.), dúfam, že ich bude ešte viacej. Po maratónoch nasledovali aj dlhšie behy, skončila som pri 100 km – to už v rodine bolo „božie dopustenie“. 

Prečo takýto dlhý úvod? Pretože mám napísať úvahu na tému „starnutie a beh“. Alebo „beh a starnutie“? Pravdaže, môj vek i odbehané kilometre ma k tomu aj oprávňujú. Nebránim sa tomu, samozrejme len z pohľadu radového kondičného bežca. 

Lenže neviem ako na to. Stále mám pocit, že ja som akýsi atypický prípad. Za tých mojich 24 rokov behania som nebola zranená ani raz. Ak nepočítam nejaké tie pády a rozbité kolená, lakte a pod.

Kolená. Kolená slúžia stále rovnako – neostareli. Hovorí sa, že je to pre môj, vraj veľmi úsporný štýl behania. To ohľaduplne tvrdia kamaráti, odborníci nad ním krútia hlavou. A je to vlastne jedno, lebo aj keď nie je ten štýl na pohľad pekný, telo námietky nemá. Tým som chcela povedať to, že sme každý iný, musíme počúvať svoje telo, rešpektovať ho a nesnažiť sa silou-mocou mu nanútiť niečo, s čím nesúhlasí, čo mu nesedí. 

Chrbtica. Rovnako žiadne problémy, hoci som si na fotkách všimla, že už sa pomaly nakláňam dopredu. Kedysi, keď sa ešte na každé bežecké podujatia vyžadovali potvrdenia o zdravotnom stave, športový lekár pri prehliadke skonštatoval, že som veľmi neohybná, jemne povedané. Aj som sa pokúšala cvičiť, ale nejde to, nemám cvičenie rada, ani moje telo nie. 

Vzhľad. Nuž, vyzerám snáď mladšie ako moje rovesníčky (nehovorím ale že krajšie), ale pri mojej výške 155 cm a váhe už to je predpoklad akéhosi aj nižšieho veku. Ale nech si nikto nemyslí, že môžem zjesť čo chcem a koľko chcem, lebo to vybehám. Veru to nie je pravda. Práve naopak, vekom a počtom ubehnutých maratónov sa hmotnosť šplhá. Lebo pred maratónom sa treba najesť, tak sa najem a už mi to ostane, lebo starší organizmus už nemá také „spaľovanie“. A keď bežím tri maratóny za mesiac, tak to už znamená aj 2–3 kilá navyše a to sa mne samozrejme už nepáči – aj keď telo neprotestuje.

Kondícia. Dovolím si povedať, že tú mám výbornú. Nehovorím teraz o kondícii pri behaní, ale vo všednom živote. S manželom sme rovesníci a tak môžem deň čo deň porovnávať. Bol veľkým odporcom môjho behania (o tom by sa dalo písať), ale je mojim veľkým zadosťučinením, keď teraz uznal, že je to zásluhou hlavne behania…

Eva Seidlová
prezidentka Slovenských sběračů maratonů
145 maratonů a ultramaratonů
MMM Košice 1987 za 3:07:31